Titanic bol luxusný parník spoločnosti White Star Line.Titanic ponúkal bezpečie a cestujúcim prvej triedy obrovské spoločenské sály, kde sa miesili stavebné slohy všetkých najznámejších dávnych kultúr, ale aj vtedajšia moderna. Nešetrilo sa ničím. Salóniky, kaviarničky, knižnice, či turecké kúpele zdobili mramorové sochy a mahagónové obklady. V jedálňach sa používali výlučne strieborné príbory a drahé porcelánové taniere (dokonca aj v tretej triede).Jedného dňa konštruktér tohoto plávajúceho paláca Thomas Andrews vyhlásil, že Titanic je prakticky nepotopiteľný. V nasledujúcich dňoch sa tento výrok objavil v britskej aj americkej tlači, ale bez slovíčka "prakticky". Onedlho sa chýr o nepotopiteľnosti rozšíril všade. "Titanic je nepotopiteľný a večný. Ani samotný Boh by ho nepotopil", tvrdilo sa, kým vyplával zo Southamptonského prístavu. Akoby vyššia moc chcela dokázať opak.Z noci zo 14-teho na 15-teho apríla roku 1912 sa Titanic po zrážke s ľadovcom nenávratne potopil. Katastrofa je o to hroznejšia, že zbytočne zahynulo 1517 ľudí. Zachránilo sa iba 332 mužov, 316 žien a 58 detí. Severný Atlantik sa stal hrobom výtvoru ľudskej pýchy a elegancie.

Komplikácie 

Loď opustila Sauthampton v stredu 10. apríla o 12:14 hod. Zodvihla kotvy, a počas odťahovacieho manévru sa priblížila k parníku New York až na polovicu svojej dĺžky, obrom rozvírená voda šklbala napriek pomalej plavbe lanami pomerne malého parníka. New York sa mierne naklonil na bok a laná, ktoré ho držali v doku sa pretrhli. Mieril rovno k Titanicu. Okamžite boli nasadené sprievodné remorkéry. Napriek svojim mnohosľubným menám WOTAN a HERKULES nezmohli nič. Kormu New Yorku sa im podarilo odtlačiť od boku Titanicu až keď prešiel na spätný chod, a tak anuloval spodný prúd. Nebezpečenstvo bolo zažehnané, ale v niektorých pasažieroch, ktorí sa stali náhodnými svedkami tohto divadla sa prebudila "zlá predtucha" a v medzizastávkach vystúpili. Ako sa neskôr ukázalo, dobre urobili...

          Menší problém ešte nastal, keď Titanic opustil prístav v Southamptone a do skrutiek na pravoboku sa mu zachytili riasy. Nastalo tak zdržanie 30 minút. Ďalej už plavba pokračovala hladko a večer dorazil do francúzskeho Cherbourgu a skoro ráno do írskeho Queenstownu, kde pribral posledných pasažierov. Až v tento deň bol zverejnený zoznam pridelenia členov posádky k jednotlivým člnom a ráno nasledujúceho piatku boli oznámení ich velitelia.

Varovania

 Rýchlosť Titanicu po vyplávaní z Queenstownu sa postupne zvyšovala. Prvý deň prešla loď 860 km, druhý už 960 km a tretí 1011 km. Tohoto dňa plavby obdržali telegrafisti Titanicu prvé správy, varujúce pred výskytom ľadovcov. Podľa svedectiev v deň nešťastia aspoň tri takéto varovania sa dostali priamo do rúk kapitána lodi Edvarda J. Smitha. Ten mal v tom čase za sebou 37 rokov služby na moriach a oceánoch a bol najprominentnejším a najskúsenejším kapitánom britskej lodiarskej spoločnosti White Star Line.

Prvá z nich prišla okolo poludnia a bola poslaná z lodi Baltic, patriacej taktiež spoločnosti White Star Line. Táto správa udáva polohu ľadovcov asi 9 km od miesta, kadiaľ Titanic prechádzal, a blízko miesta, kde potom došlo k známemu nešťastiu. Správa od veliteľa Balticu znela takto:

Parník Baltic, 14.4.1912

Kapitánovi Smithovi, Titanic

          Máme po ceste rôzne premenlivé vetry a inak jasné počasie. Grécky parník Athinai oznámil, že po ceste dnes v polohe 41,51 sev.š. a 49,52 záp.d. míňal ľadovce a veľké množstvo ľadových polí. Včera v noci sme sa spojili s nemeckým tankerom Deutschland, zo Štetína do Philadelphie, neovládateľný došlo palivo, v polohe 40,42 sev.š.; 55,11 záp.d. Pozdravy do New Yorku a ostatným parníkom. Prajem Vám, i Titanicu veľa zdaru!

Veliteľ

Druhá správa bola zaslaná na Titanic od kapitána Stanleyho Lorda z lodi Californian, patriacej spoločnosti Leyland Line, v nedeľu o 17:35 hod. newyorského času. Tá hovorí o výskyte ľadovcov asi 35 km severne od trasy Titanicu:

Parník Carpathia, 14.4.1912

Titanicu

Poloha 42,3 sev.š.; 49,9 záp. d. Tri veľké ľadovce 9 km na juh od nás. Zdravím

Lord

           Tretia zo správ, ktorá sa určite dostala do rúk kapitána Smitha v osudný deň, pochádza z parníku America a cez Titanic a mys Race smerovala do Hydrografického úradu vo Washingtone D.C. a udáva výskyt ľadovcov asi 35 km na juh od kurzu, akým plával Titanic:

Parník America, cez Titanic a mys Race, 14.4.1912

Hydrografickému úradu, Washington, D.C.

America míňala dva obrovské ľadovce, poloha 41,27 sev.š.; 50,8 záp.d. dňa 14.apríla

K.N.U.T.

           Operátor Balticu zachytil v tú nedeľu správy o výskytu ľadovcov, ktoré prichádzali na Titanic z lodí Prinz Friedrich Wilhelm a America zatiaľ čo Carpathia v ten istý deň počula komunikáciu o ľadovcoch medzi Parisianom a ďalšími loďami, ktoré plávali v tejto oblasti. Z toho vyplýva, že Titanic mal ešte pred haváriou správy o výskyte ľadovcov po oboch stranách od vytýčeného kurzu, a to v jeho tesnej blízkosti. Napriek tomu neprebehla ani žiadna diskusia medzi dôstojníkmi, ani nebola zvolaná žiadna schôdzka, ktorá by sa týmito varovnými správami zaoberala, skrátka nikto tomu nevenoval pozornosť. Nebola znížená rýchlosť, nedošlo k zosilneniu hliadok, jediný náznak odozvy bol zrejmý z rozkazu dôstojníkom hliadkam, aby sa "dobre pozerali či neuvidia nejaké ľadovce". Je však potrebné poznamenať, že podľa svedectva druhého dôstojníka Lightollera, ktorý mal službu na mostíku do 22:00 hod lodného času, alebo 20:27 newyorského sa mu kapitán Smith zmienil: "Keby nastala hmla, museli by sme spomaliť. Ak budete len trochu na pochybách, dajte mi vedieť." Lenže v tú noc, ako aj počas celej plavby bolo neobyčajne jasno, bezvetrie, a preto rýchlosť lode neklesla.

 

           Dodnes zostávajú visieť otázniky nad konaním zjavne najskúsenejšieho kapitána E. J. Smitha, ktorý aj napriek mnohým varovaniam pred blížiacimi sa ľadovcami kázal udržiavať smer aj rýchlosť. Pravdepodobne ho ovplyvnila prítomnosť generálneho riaditeľa White Star Line J. B. Ismaya, ktorý ho povzbudzoval k rýchlejšiemu tempu. Podľa výpovede Emily B. Ryersonovej, cestujúcej prvou triedou, pán Ismay nevenoval pozornosť varovaniam pred ľadovcami a dohováral kapitánovi. Toto vyhlásenie však neskôr poprela.

Koniec...

Posledná správa bola zaslaná Titanicu v Nedeľu večer o 21:05 newyorského času, teda asi hodinu pred nárazom. Prišla od parníku Californian spoločnosti Leyland Line. Hovorí sa v nej toto:

Museli sme zastaviť, sme úplne obklopení ľadom.

Na to mu operátor Titanicu Jack Philips odpovedal:

Sklapni, práve predávam správy pre mys Race (telegrafická stanica v Newfoundlandu)

            Operátor Californianu Cyril Evans si ešte ponechal sluchátka na ušiach a počul, ako Titanic predáva na mys Race správu niekoľko minút pred nešťastím. Potom si zložil sluchátka, vyzliekol si šaty a "išiel do hajan" (ako sa neskôr ukázalo, keby zostal o pár minút dlhšie na svojom stanovisku, zachytil by tiesňové volanie Titanicu a Californian, ktorý bol v tej dobe vzdialený iba 16 km by zachránil všetkých cestujúcich a posádku - viac pozri na Tiesňové volania). Medzitým sa Titanic plavil napred svojmu osudu. Vysvietený sa kĺzal za jasnej noci na vlnách. Oceán bol pokojný ako rybník, bola však čertovská zima (0°C pričom voda mala okolo -2°C).

14. apríl, 23h. 46min. lodného času (22h. 13min. newyorského času):

           Frederick Fleet a Reginald Lee stáli v strážnom koši, ktorý bol umiestnený na prednom sťažni. Ich jedinou úlohou bolo nahlásiť čokoľvek, čo sa zjaví pred loďou. Z veľkej výšky bol dobrý výhľad, ale pretože nemali ďalekohľady (čo je veľmi zarážajúce), nezbadali blížiaci sa ľadovec včas. Fleet stihol trikrát zazvoniť na poplach, následne kontaktoval mostík pomocou telefónu. Na druhej strane sa ozval šiesty dôstojník pán Moody:

"Čo vidíte?"

"Ľadovec, priamo pred nami!!!"

           Po troch zvoneniach službukonajúci prvý dôstojník pán William Murdoch zbadal z člnovej paluby blížiacu sa ľadovú horu. Okamžite uháňal na velitelský mostík. Práve keď Moody skladal telefón, Murdoch rozkázal kormidelníkovi: "Stočiť na ľavobok a spätný chod!!!" To však bola osudná chyba. Na ohromné rozmery Titanicu, mala loď malé kormidlo. Navyše plavidlo prechádzalo na spätný chod, čo celý manéver výrazne spomalilo. Ľadovec bol príliš blízko na to, aby sa mu vyhli. A tak, keď šiesty dôstojník z kormidelne potvrdzoval Murdochovi: "Kurz prudko doľava ," Titanic už pravobokom narazil do ľadovca. Aj napriek tomu, že náraz nebol tak silný, aby vyrušil posádku, alebo cestujúcich, alebo znemožnil lodi ďalší pohyb, vytvoril v trupe sériu menších dier (dlhé roky panoval názor, že ľadovec do trupu urobil obrovskú trhlinu tiahnúcu sa od provy až k mostíku, ale najnovšie výskumy to vyvrátili, niektoré zdroje uvádzajú, že ich celkový obsah je 1 m²!). Síce ich rozmery neboli veľké, vznikli na miestach, ktoré sa stali Titanicu osudné...

14. apríl, 23h. 48min. lodného času (22h. 15min. newyorského času)

          Všetko to ubehlo veľmi rýchlo. Zrážka kolos pootočila a Murdoch si uvedomil, že ľadovec robí do trupu diery. Aby treniu zamedzil, rozkázal vzápätí stočiť na pravobok a motory začal hnať znova dopredu (plavidlo nakoniec ani nestihlo prejsť na spätný chod...). Aby tiež zabránil vnikaniu vody do podpalubia, rozkázal zatvoriť vodotesné dvere. Medzitým sa predný kolízny priestor, nákladový priestor č. 1 a 2, priestor pre batožinu aj poštu a kotolňa číslo 6 zapĺňali vodou. Hlavný kurič Barret zbadal, ako voda prechádza do prednej kotolne úzkou trhlinou dlhou asi pol metra (jasný dôkaz toho, že trhliny boli naozaj pomerne malých rozmerov), tesne pod oceľovými podlážkamy a asi 7m pod hladinou vody. Táto trhlina zasahovala i do bunkru na uhlie v prednej časti. Viac si už nevšimol, lebo v tej chvíli sa začali zatvárať vodotesné dvere a vystrašení kotolníci sa museli evakuovať.

14. apríl, 23h. 50min. lodného času (22h. 17min. newyorského času)

          Murdoch pozoroval kontrolný panel, a keď sa všetky dvere uzatvorili, rozkázal zapísať čas zrážky do lodného denníka. To už na mostík prišiel kapitán Smith. Zbadal na pravoboku míňajúcu sa stenu ľadovca, ktorá sotva prevyšovala člnovú palubu:
"Čo to bolo pán Murdoch?"
"Ľadovec pane. Snažil som sa mu vyhnúť, rozkázal som stočiť na ľavobok, potom spätný chod, ale bol moc blízko. Narazili sme..."
"Zavrieť vodotesné dvere!"
"Už sú, pane."
Smith podišiel na pravobok, ľadovec sa pomaly vzďaľoval a jediným dôkazom zrážky boli kusy ľadu popadané na prednej palube. Potom ešte rozkázal zastaviť motory a dal si zavolať lodného tesára, aby skontroloval loď.

           Malé "škrabnutie" a pýcha ľudskej dokonalosti navždy skončila na dne oceánu. Mnohí z tých, čo prežili, ale aj celá spoločnosť si kládla otázku: "Prečo?"
           Prečo kapitán E. J. Smith a jeho posádka napriek vedomiu o eventuálnom nebezpečenstve (mnohé varovania pred ľadovcami) nič nepodnikli? Ovplyvňovala ich prítomnosť J. Bruca Ismaya (gen. riaditeľ White Star Line)? Dosť prekvapujúce bolo zistenie, že na tak modernej a luxusnej lodi, ako bol Titanic sa nenašiel ani jeden ďalekohľad. Pritom stačilo aby hliadka v strážnom koši zbadala ľadovec o pár sekúnd skôr a vyhli by sa mu. Navyše trup Titanicu bol vyrobený z nekvalitnej oceli z obsahom síry, ktorá mala tendenciu v chladných vodách mäknúť (vyplýva to z výsledkov testov na vylovenom kuse trupu z dna Atlantického oceánu), takže nepomohlo ani dvojité dno. V tých dobách to pravdaže nikto netušil. Dokonca sa táto zliatina považovala za najkvalitnejšiu. Nakoniec je tu nerozvážny manéver pána Murdocha. Keby bol nariadil iba spätný chod a loď by narazila čelne, poškodenie by malo iný charakter, a plavidlo by sa pravdepodobne nepotopilo. Keby nenariadil spätný chod, ale iba zmenu kurzu na "prudko doľava" loď by reagovala rýchlejšie a k zrážke by nemuselo dôjsť...
           Keby, keby, keby... V každom prípade za potopením Titanicu stojí hlavne ľudský faktor, ale všetka tá zhoda okolností a skutočností akoby hrozivo predpovedala jeho skazu, skazu tragickú, skazu bolestivú... skazu nutnú?